Lekársky obzor 9/2014

Lekársky obzor 9/2014

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

Lekársky obzor 9/2014 Esej/Essay

Peter KUKUMBERG: Esej o neuropsychiatrii/Neuropsychiatric essay

Pôvodné práce/Original article

Karin GMITTEROVÁ, Ľubica PROCHÁZKOVÁ, Petra DOŠEKOVÁ: Použitie Montreal cognitive assessment testu vo včasnej diagnostike kognitívnych porúch pri skleróze multiplex/ Montreal Cognitive Assessment in the diagnosing of cognitive impairment in multiple sclerosis        
Katarína KRAČUNOVÁ, Jana GROLMUSOVÁ, Ján BENETIN: Poruchy spánku pri Parkinsonovej chorobe/Sleep disorders in Parkinson´s disease        
Peter VALKOVIČ, Ján HARŠÁNY, Marta HANÁKOVÁ, Michal MINÁR, Jana MARTINKOVÁ, Ján BENETIN: Depresia je najvýznamnejším determinantom kvality života u pacientov s Parkinsonovou chorobou/Depression is the most important determinant of quality of life in patients with Parkinson´s disease

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

Súhrn

V práci sa konfrontuje „exekutívna“ – neurologická aktivita ľudského mozgu s jeho „psychickou“ – duševnou – psychiatrickou činnosťou v norme a patológii. Objasňuje sa opodstatnenosť a zmysluplnosť komplexného pohľadu na prejavy mozgovej činnosti a ich porúch cez súčasný neuro­logicko-psychiatrický priezor. Definuje sa disciplína neuropsychiatrie „de novo“ v historickom kontexte vývoja a možnosti rekognoskácie všetkých disciplín tvoriacich progresívne rozvíjané neurovedy s akcentom na elektrofyziologické a moderné zobrazovacie metódy aplikované v klinickej praxi. Načrtnuté sú doterajšie skúsenosti s etablovanou Slovenskou neuropsychiatrickou spoločnosťou, ako aj iniciálne dojmy z práce na unikátnej prvej neuropsychiatrickej klinike v SR zriadenej na pôde Pinelovej psychiatrickej nemocnice v Pezinku. Uvádzajú sa prognostické línie vývoja neuropsychiatrie a jej zástoja v modernej humánnej medicíne.

Kľúčové slová: neurologická a psychiatrická aktivita ľudského mozgu, neuropsychiatria „de novo“, Slovenská neuropsychiatrická klinika.

Lek Obzor, 63, 2014, č. 9, s. 331 – 334.

Summary

Confrontation of „executive“ – neurological activity of human brain with its „psychic“– mental – psychiatric activity in normal and pathological state. Clarification of foundation and advisability of complex brain activity and its pathology projection through neuro-psychiatric point of view. Definite discipline of neuropsychiatry „de novo“ in context of historic development and possibilities of reconnaissance of all disciplines which creates progressive developing neurosciences with accent on electrophysiological and modern imaging methods which are administered in clinical praxis. Experience with settled Slovak Neuropsychiatric Association and also initial impression from working at unique first neuropsychiatric clinic in Slovak Republic established at Pinel Psychiatric Hospital in Pezinok. Prognostic lines of development of neuropsychiatry and its place in modern human medicine.

Key words: neurological and psychiatric activity of human brain, neuropsychiatry “de novo”, Slovak Neuropsychiatric Department.
Lek Obzor, 2014, 63(9), p. 331-334.


Prvý robustný rozmach vedecko-technickej revolúcie na prelome 19. a 20. storočia spôsobil, že pohľad na ľudský mozog sa začal diferencovane koncentrovať na skúmanie jeho činnosti v rovine „nervovo-exekutívnej“ (zo spoločnej „matky“ internej medicíny sa zrodila samostatná disciplína – neurológia) a vo fókuse „duševnom – psychickom“ (izolovane sa etablovala psychiatria). Takéto vyčlenenie odštartované už Charcotom a Freudom a plejádou ďalších neurovedných priekopníkov, ale aj vnímavých klinických mysliteľov umožnilo vybudovať dva samostatné pevné piliere, a to podľa exaktnej teoretickej i klinickej libely. Úplne prvotný záujem a prístup k aktivitám ľudského mozgu mal však univerzálno-archaicko-poznávací, iniciálne anatomický, postupne fyziologický, ale stále sumárne a priori neuropsychiatrický charakter, lebo sa nedala fundovane oddeliť zložka „nervová“ od zložky „psychickej“. Akonáhle sa neurológia so psychiatriou vymanili spod internistických krídiel, vznikli dva rozmáhajúce sa prúdy poznávania a implifikácie nadobúdaných poznatkov o ľudskom nervovom systéme. Mozog je najvýsostnejším a doslova i vznešene najdokonalejším a najdiferencovanejším parenchýmovým orgánom, ktorým disponuje človek typu „homo sapiens“ a „homo erectus“ a ktorým je ON sám riadený prostredníctvom svojho individuálneho vedomia a všetkých jeho unikátnych atribútov. Ľudské vedomie s exkluzívnymi nástrojmi – signálnymi symbolmi (slovami) predstavuje najvyššiu formu jestvujúcej živej matérie fungujúcej vo fázovo regulovaných rytmoch podliehajúcich i časovým zákonitostiam (stav bdelosti, spánok i sny v norme a rôzne kvalitatívne formy a stupne patológie vedomia), determinujúcich a zároveň limitujúcich našu existenciu. Vyhasnutím funkcií mozgu sa končí pozemský život jedinca.

Rôzne stupne a formy poruchy vedomia a mozgových funkcií vyjadrujú dobre prepracované kvantitatívne a kvalitatívne škály komatóznych stavov. Jedinečnou črtou najvyššie vycibrených daností a schopností ľudského mozgu je nevyhnutnosť postupného a neurýchliteľného vývoja od narodenia slepého ľudského stvorenia až po rozvinuté inteligentné ľudské indivíduum, na rozdiel od výlučne inštinktívne vrodených reflexných mechanizmov členov zvieracej ríše. Poruchy symbolických funkcií, hybnosti, citlivosti, zmyslovej percepcie a ďalšie funkčné prejavy nervových centier a neurónových sietí skúma a študuje neurológia. Príznakové spektrum ľudského psychična, zatiaľ prevažne sprostredkované inšpekciou a rozhovorom, teda prevažne „nehmatné“ veličiny analyzuje psychiatria vedno so psychológiou s jej čoraz sofistikovanejšími objektívnymi testovacími možnosťami. Oba tieto stĺpy neobyčajných tehál a tmelu nervového systému tvoria úctyhodnú bázu neurovied s vmedzerenými priestormi pre prienik do klenutého velebného chrámu ľudského nervstva cez mnohoraké rozvíjajúce sa odbory, napr. modernú neuropatológiu, neurogenetiku, neurobiochémiu, neuroimunológiu, atď. Komplexný pohľad na procesy duševna zahŕňa pojem neurobiológie. Tak či onak, „prezeranie“ mozgu samostatnými očami neurológa a psychiatra, a dodajme i zrakom graduovaného psychológa, je zákonite „spútaný“, t. j. profesionálne užšie konvergujúci a tým skotomizovane deformovaný. Už samo neurologické inštrumentárium a štýl anamnestického rozboru (baterka, kladivko, estéziometer) nasadzuje akési klapky prístupu, ktoré nedovolia „holistické“ posudzovanie tohto najdiferencovanejšieho a zároveň najkomplikovanejšieho ústrojenstva človeka. Na druhej strane obrovský, ustavične sa rozširujúci potenciál vedomostí neurologickej a zároveň aj psychiatricko-psychologickej proveniencie siahajúci až na molekulovú a či ešte hlbšiu a detailnejšiu úroveň (synaptické neurotransmiterové mechanizmy receptorových doteraz odhalených sústav), maria čo i len predstavu existencie kvázi „polyhistorického“ prístupu jedinca, ktorý by sám stačil vedomosti o mozgu sledovať a zvládnuť, tobôž študovať vo všetkých jeho prejavoch – aspektoch.

A práve paradoxom druhej vlny vedecko-technickej revolúcie v druhej polovici 20. storočia s ešte prenikavejším technologickým rozmachom elektrofyziologických – neurofyziologických metodík, ale najmä nasadením výnimočne exaktne detailizujúcich zobrazovacích techník (CT, MR a funkčné MR) je skutočnosť, že sa síce nesmierne rozšíril poznávací diapazón oboch disciplín (pripomeňme len farebné mapy funkčnej magnetickej rezonancie odhaľujúce aktuálne prebiehajúce duševné procesy v dynamických dimenziách ľudskej mysle), ale na druhej strane významnejšie sa nepokročilo v odhaľovaní etiopatogenetických zákonitostí. Neľahko sa priznáva tento sivý múr medicínskeho poznania.

K dispozícii máme však vskutku netušené možnosti explicitného mapovania zmien „fyzična a duševna“, a to na jednom sledovanom mieste a v práve prebiehajúcom okamihu. Funkčnou magnetickou rezonanciou sledujeme nielen náznak zriedenia pyramídového pletiva už v mozgu, napr. pri amyotrofickej laterálnej skleróze, ale aj „vo farbe“ znázornené morfochemické zmeny, napr. pri afázii. Sme schopní opísať a presne lokalizovať atrofický proces mozgu alebo sledovať, ako sa správajú selektívne kôrové partie pri hre na klavíri... Odhaľuje sa nám úžasný deskriptívny topografický atlas mozgu „in vivo“ vstupmi do jeho synaptických transakcií počas jeho aktívnej činnosti, a to ako v norme, tak aj v patológii.

Doslova sa ponúka možnosť zrekonštruovať, resp. v podstate patologicky a patofyziologicky postulovať neuropsychiatrický pohľad na ľudský mozog. Možno urobiť hierarchiu plejády ochorení a ich príznakového koberca pokrývajúceho oltár najumnejších a najjemnejších schopností človeka s prejavmi ich poškodenia. Špičkové znázorňovacie súčiastky zapadajú do obrovskej a čoraz detailnejšej a príkladne servisne naolejovanej klenotnice neurotransmiterových receptorových sústav a ich funkcií, pričom dokážeme „odmerať“ nerovnováhu, zlyhávanie alebo vopred určený deficit na úrovni kvantitatívnych i kvalitatívnych ukazovateľov. A tak sa darí mozaiku morfologicko-anatomickú doplniť o rovnako pestré nesmierne pútavé neurobiologicko-biochemické pole informácií. Ale ani psychiatria a neurológia osve, ani neuropsychiatria „de novo“ definovaná nedokážu nateraz rozriešiť jestvujúce ostnaté etiopatogenetické problémy veľkej skupiny ochorení centrálneho nervového systému. Nanajvýš sme schopní zasadiť ich do rámca predpokladaného patogenetického mechanizmu a určiť miesto chorobných zvratov a evidovať ich dôsledky (demyelinizačné, neuroimunologické, zápalové, čisto degeneratívne alebo neurogenetické deviácie). Musíme však zosumarizovane skonštatovať, že takmer kompletná paleta nervových chorôb je nespochybniteľne vsadená do neuropsychatrického reliéfu raz odrážajúceho svetlo poznania viac smerom k neurologickým farbám, inokedy viac k ich psychiatrickým kombináciám, pričom je táto paleta často premiešaná do zložitých vrstiev a nových odtieňov.

Navždy však zostáva poznateľná a nevyhnutne rešpektovaná deliaca čiara: profesijná i etická akčnosť je napríklad spojená s diagnostikou mozgového iktu a zostáva pod peruťami neurológa, tak ako diagnosticko-terepeutickú akčnosť pri schizofrenickom rapte riadi a zvláda psychiater. Ale zlovestne začínajúce poruchy kognície, najmä defektov pamäti spejúce k odhaliteľnej demencii vyžadujú už pozorný spoločný prístup k etiologicko-prognostickému jadru problému. Rozvedené okolnosti a fakty vyzývajú sňať si „klapky“ jedinej disciplíny a rekognoskovať a riešiť videné jednotiacim novým, nezaťaženým pohľadom, progresívnym asociatívnym a syntetizujúcim prístupom s originálnou interpretáciou a výsledným riešením. Nejde o „oddelenie“ neurologického od psychiatrického, telesného od duševného, emocionálneho od vegetatívneho, ale ide o dialektickú analýzu výsledného procesu v jeho globálnej postrehnuteľnej symptomatologickej a prípadne v etiopatogenetickej, t. j. patofyziologicko-biochemickej rovine. Postrehnúť, ale pritom nepodceňovať ani nepreceňovať jednu vrstvu klinickej patológie od druhej, vnímať ich ako prelínajúce sa príznaky deklinácie funkčnej zdatnosti určitého porušeného miesta jemnej geniálne utkanej pavučiny nervových dráh na báze anatomickej v podobe skratu, výpadku, ktorý sme schopní rozpoznať a študovať. Takto komplexne a konštruktívne, induktívne a deduktívne treba vnímať manifestné deviácie funkcií mozgovej činnosti v ich časovo-priestorovej celistvosti, v ich imanentnom vyjadrení narušenia súhry gigantickej „réžie“ ľudského mozgu – bez dogmatickej brzdy doteraz platných „noriem“. Taký je onen „neuropsychiatrický princíp de novo“ – podávaný v robustných učebnicových textoch zostavovaných totožne uvažujúcimi a orientovanými neurológmi, psychiatrami alebo už puncovanými teoreticky i prakticky zdatnými a skúsenými neuropsychiatrami – neurovedcami. Týmto spôsobom sa uberajú aj neuropsychiatrické texty, kreujú neuropsychiatrické pracoviská a plynule sa zakladá sieť klinickej aplikácie neuropsychiatrického pohľadu na „nervové choroby“ (4).

V náčrte týchto faktov a konzekvencií sa sprvu hŕstke oduševnených neurológov, psychiatrov a ďalších kolegov z radov neurovied podarilo pripraviť pôdu pre ideu a akceptáciu Slovenskej neuropsychiatrickej spoločnosti (SNPS), ktorá bola etablovaná na decembrovom zasadnutí Prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti roku 2006. Pretože neuropsychiatria reprezentuje samostatný postgraduálny odbor popri neurológii a psychiatrii (v rámci špecializácie kongruentnej so smernicami Európskej únie), bolo najvhodnejším riešením – vzhľadom na organizačnú zdatnosť a skúsenosti – včleniť sa do Slovenskej zdravotníckej univerzity. Záujemcov o aprobáciu neuropsychiatrie nie je zatiaľ veľa, ale zvedavosť o tento predmet evidentne narastá. SNPS usporiada každé dva roky pravidelné kongresy (I. v Bratislave, II. v Piešťanoch, III. a IV. v Nízkych Tatrách). Programová náplň má široký rozsah a dosah. Na webovej stránke www.neuropsychiatria.sk je koncízne zadefinovaná. Po váhajúcej, ba i obštrukčne ladenej spolupráci so psychiatrami a dobrej spolupráci s neurológmi sa situácia zreteľne zlepšuje a spoločnosť získava „ostrohy“ a stáva sa odolnejšou. Naďalej sa boríme s prekonávaním pseudodogmy nepochopenia našej disciplíny, jej „nadbytočnosti“, ba až absurdnej konkurencie, najmä psychiatrii... Doterajšie aktivity korunované štyrmi úspešnými neuropsychiatrickými zjazdmi viedli k myšlienke povýšiť neuropsychiatrický záber o najvyššiu konkrétnu liečebno–preventívnu formu. Po zložitých rokovaniach na MZ SR sa výboru našej spoločnosti podarilo túto myšlienku podporiť a za plnej podpory súčasného vedenia Pinelovej Psychiatrickej nemocnice v Pezinku aj presadiť. Od júla 2012 v samostatnom pavilóne tohto nemocničného areálu funguje Neuropsychiatrická klinika Slovenskej zdravotníckej univerzity Pinelovej nemocnice dotovaná iniciálne nevyhnutným personálom, technickým vybavením a intramurálnymi aj extramurálnymi komplementmi. Doteraz prešlo jedinou Slovenskou neuropsychiatrickou klinikou takmer 300 pacientov. Poučným vývojom sa moduluje aj indikačné (súčasne i profesionálna bariéra kontraindikácií) pásmo hospitalizovaných chorých. Klinika zatiaľ nedisponuje samostatným neurológom (iba konziliárnymi vstupmi), a preto jej činnosť nie je naplno rozvinutá. Uprednostňujú sa starostlivo prekonzultované afekcie, v žiadnom prípade nie stavy akútne – či neurologické alebo psychiatrické. Samostatnou kapitolou v tomto nascentnom štádiu je vedecko–výskumný potenciál. Okrem bežných zberov informácií sa núkajú aj možnosti explorácie sekundárnych anxióznych porúch i vlastných neuropsychiatrických afekcií, ale i syndrómov zvýšenej nervovosvalovej dráždivosti, neurobiochemické sledovania zmien v málo využívaných exkrementoch (slina, pot, ev. iné, napr. slza). Neuropsychiatrický symptómový komplex by mohol evokovať nové idey, odhalenia a nálezy. Vedecké spracúvanie a zužitkovanie neuropsychiatrických „parametrov“ je tak nevyhnutné ako rovnako lákavé. Vyžaduje však zdatný technologický park, prepracované hypotézy a nadovšetko schopný a entuziastický riešiteľský kolektív (2). „Zmiešaná“ vzorka neurologicko-psychiatrických pacientov potrebuje aj osobitný obzvlášť citlivý prístup stredne zdravotníckeho personálu, v ktorom sa zovšeobecnené princípy rutinnej opatery o psychiatrického pacienta (usmerňovanie jeho činnosti, dohľad, individuálny kontakt, titrovanie medikácie a iné) dopĺňajú náročnými regulami starostlivosti o chorého s neurologickými defektmi. Táto situácia vyžaduje cielene zodpovedné usmerňovanie všetkých zúčastnených a spolupracujúcich zložiek pracoviska. Súčasný „status quo“ nesie aj prvky priority – v niektorých okolitých štátoch jestvujú neuropsychiatrické ústavné zariadenia, ale napríklad v ČR zatiaľ nevznikla ani neuropsychiatrická spoločnosť, nejestvuje neuropsychiatricky navigované oddelenie. Českí neuropsychiatricky ladení kolegovia však majú lepšie ekonomické podmienky a preukazujú aj plody svojho záujmu – usporiadajú tzv. České neuropsychiatrické fóra, na ktorých v kolegiálnom a vzájomne prajnom ovzduší participuje aj naša SNPS. Usilujeme sa aj o medzinárodnú spoluprácu v širšom – svetovom alebo európskom kontexte, ale členstvo v jestvujúcich zahraničných neuropsychiatrických štruktúrach je zatiaľ organizované len individuálne.

Venujme sa napokon poslaniu neuropsychiatrie „de novo“. V.E. Frankl, zakladateľ tzv. tretej viedenskej psychiatrickej školy (pôvodne, ale i neskôr podobne ako S. Freud – neurológ a psychiater v jednej osobe) v rozhovore s judaistickým teológom a filozofom P. Lapidem „o Bohu“ a existencionalite (1) vyslovil svojský príklad najúžasnejších schopností ľudského mozgu, za ktoré považuje horolozecký „prvovýstup“ (sám Frankl bol prekvapujúco vášnivým horolezcom), hru v kasíne a operáciu ľudského mozgu. Indirektne výstižne tak definoval rozmer neuropsychiatrie „de novo“. Prvý príklad hovorí o ľudských schopnostiach, ktoré sú ustavične nasmerované k doslovným, či symbolickým výšinám a súčasne sú svedectvom vôle, odvahy a prekonávania, druhé prirovnanie nahráva ľudskej schopnosti logickej kombinácie a kreatívneho uvažovania vystavenej aktuálnej tenzii a tretí príklad je vyjadrením ľudskej nadradenosti: s použitím anatomicko-fyziologickej detailnej znalosti a manuálnej zručnosti s výbavou pestovanej chladnokrvnosti operovať chorý mozog... Vzájomne sa kontrastne a „civilne“ snúbia psychické, duševné a fyzické, neurologicky postrehnuteľné a „merateľné“ atribúty našej vyššej nervovej činnosti, ktorá je zázračne pokorne vnorená iba do úzkeho pruhu špecificky modifikovanej mozgovej kôry v hierarchickom napojení na ostatné štruktúry, ktoré dolaďujú neurologickú podstatu mozgovej aktivity, a tá – v celom rozsahu kôry a hlbokých ontogeneticky dobre chránených štruktúr limbického systému a mozgového kmeňa – diriguje a odvíja procesy nášho vedomia, podvedomia, ale i snov, ako aj deje našej duševnej a duchovnej existencie, ktoré nás ostro oddeľujú od zvieracej ríše, lebo jej schopnosti sú obmedzené už narodením počnúc a nepozmeniteľné smrťou končiac v rozsahu prvosignálnych inštinktov – druhovo vrodených paternov správania sa za účelom reprodukcie a zachovania daného vývojového druhu. Človeku je však dopriate v „kvalitatívnej“ úrovni nepredstaviteľne viac. Jeho schopnosti sa však rozvinú v čase potrebnom na vyzretie neurónových prepojení po narodení a až následne, obaľované zapracovanými naučenými schopnosťami a plášťom vlastnej kreativity, vydávajú svoje ovocie... Až po gong zvonca svojej biologicky nastavenej apoptózy alebo jej patologickej – chorobu navodenej skrátenej, neraz krutej podoby. Tieto mnohoraké parametre „fyzična“ a „psychična“ v časovopriestorovej individuálnej jedinečnosti a zároveň celistvosti obnášajú teda rozmer a obsah neuropsychiatrického pohľadu. O čo je komplikovanejší tento systém a jeho prejavy jeho narušenia, o to viac odoláva poznaniu, „údržbe“ či liečeniu, takže táto výsostne najvyvinutejšia schopnosť ľudského mozgu – exekutívna a psychická činnosť – nám predkladá svoje chorobné rébusy v podobe početných klinicky sa prelínajúcich, všakovo modifikovaných a pritom stále vyhranene zlovestných entít, etiologicky najčastejšie celkom neznámych a patogeneticky, resp. patofyziologicky skôr fragmentovo tušených ako poznaných. Sumárne, neurológia a psychiatria narábajú naďalej s klinickými afekciami, ktorých pôvod zostáva nejasný alebo celkom neznámy, ale ktorých prejavy sú zreteľné a klasifikovateľné. Nielen neschopnosť „obnovy“ – t. j. regenerácie či reinervácie neurónovej siete – figurujú ako rešpektovaná a zároveň neprekonateľná tabuizovaná bariéra riešenia poruchy, ale aj zastretá zástera ich príčin nútia človeka činnom na poli medicíny sui generis – urputilo pátrať, skladať, dopĺňať a vyhľadávať doteraz neznáme „hybné páky“ schopné správne usmerňovať vedecké bagre, ktoré sa zarývajú do tajov neurónu a ešte hlbšie, prehľadávajúc všetky zákutia superkomplikovaných a supraasociatívnych dejov vedúcich k výslednému spoločnému akčnému potenciálu. Ním disponuje a operuje „obyčajný“ priečne pruhovaný sval – srdce, aby živil mozog, až po synaptické divy a ich nepredstaviteľne flexibilné, selektívne presné prepojenia a kombinačné vzorce zodpovedné za naše vedomie, intelekt a jeho zmysluplné rozumové súdy a činy, emócie, najucelenejšie rozhodovanie a riešenie, a to všetko pod clonou ľudskej zodpovednosti a optimálneho kontrolovaného mravného výberu, čiže spravodlivosti. Ale práve z týchto dôvodov je neuropsychiatria „de novo“ síce klinickým komplikovaným, ale súčasne mimoriadne motivujúcim, a už nie gordickým uzlom, ktorého rozmotávanie utvára klbko rozľahlých koľajísk a výhybiek neurovied, čím sa stáva „večným“ podnetom prísunu ďalších nových znalostí, aby sa naše schopnosti myslieť a konať zhmotnili do operačného systému schopného čeliť a riešiť „vlastné“ telesné a psychické narušenia. Ide o ideu zdanlivo takmer nerealizovateľnú, ale oddá sa dostať do jej „víru“, ak sa človek nebojí, ak má pocit viery, neutíchajúcej zvedavosti a túžby po poznaní. Tak trochu tento zápas pripomína posledné stránky geniálne rozpovedanej Poeho poviedky „Pád do Malströmu“, keď sa jej hrdina ocitne v beznádejnej situácii v zbesilom morskom víre, ale práve v ustrnutí z hrôzy si stihne všimnúť isté fyzikálne zákonitosti, ktoré spomaľujú neúprosné sťahovanie niektorých predmetov ku dnu smrtiaceho drviaceho víru, a dedukčne zvažujúc svoje postrehy sa pripúta na oblý súdok, ktorý ho z desivého pekla vynesie nahor a odovzdá upokojeným morským vlnám, z ktorých ho rybárski druhovia vylovia, ale nespoznajú – celkom zošedivel a zostarol (3). Táto „metaforická“ výzva je akýmsi večným majákom, ale i náznakom podobne tŕnistej cesty poznania, ktorá bude kľukatá a dlhá..., ba možno na jej koniec ani nedospejeme... Ale každý krok vpred je a bude pokrokom a víťazstvom ľudského umu a húževnatosti.

Veď skonštatujme a súhlasme vedno so slávnym fyzikom Robertom Boylem: „Je nanajvýš nedôstojné rozumného ducha žiť tak v božsky stavanom príbytku, akým je ľudské telo a nezoznámiť sa s jeho znamenitou štruktúrou...“

Literatúra
1.    FRANKL, E.V., LAPIDE, P.: Bůh a člověk hledající smysl. Brno: Cesta, 2005, 110 s.
2.    KUKUMBERG, P.: Entuziazmus neuropsychiatrie. Česk Slov Neurol N, 110, 2014, č.  1, s. 122 – 123.
3.    POE, E.A.: Jáma a kyvadlo. Praha: Garamond, 2001, 135 s.
4.    YUDOFSKY, S.C.., HALES, E.R.: Clinical Manual of Neuropsychiatry. Washington, DC, London, England: American Psychiatric Publishing, 2012, 427 s.

Partneri