Lekársky obzor 5/2007

Alan DOSTÁL, Július BAKA, Daniel KNAPP, Radoslav ZAMBORSKÝ

The proximal femoral fractures

(Z Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, pracovisko Fakultná nemocnica s poliklinikou akad. L. Dérera v Bratislave a z Katedry úrazovej chirurgie Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave, prednosta kliniky a vedúci katedry 
prof. MUDr. Peter Šimko, CSc.)
SÚHRN
Zlomeniny proximálneho konca stehnovej kosti patria v súčasnosti k jedným z najčastejšie riešených úrazov v každodennej traumatologickej praxi. V minu-losti sa oveľa viac pozornosti venovalo zlomeninám krčka stehnovej kosti, pretože trochanterické zlomeniny sa bez ohľadu na spôsob liečby zväčša zhojili, nakoľko sú to zlomeniny extrakapsulárne. 
Zlomeniny proximálneho femuru sa vyskytujú v 75 % u ľudí nad 70 rokov a stávajú sa problémom nielen medicínskym, ale aj sociálno-ekonomickým. Zaraďujú sa sem zlomeniny hlavice stehnovej kosti, zlomeniny jej krčka (mediálne zlomeniny, intrakapsulárne), zlomeniny pertro-chanterické (laterálne, extrakapsulárne) a niektorí autori sem radia aj zlomeniny subtrochanterické. 
Kľúčové slová: zlomenina proximálneho konca femuru – zlomenina u starších ľudí – osteosyntéza.
SUMMARY
The proximal femoral fractures are nowdays one of the most treated types of fractures in the daily 
trauma practice. In the past, many more attention has been given to the fractures of the femoral neck, because 
the trochanteric fractures healed no regarding to the way of treatment, because of their extracapsular locali-sation. 
The proximal femoral fractures are presenting in about 75 percent in the population of age 70 and it becomes not only a medical problem, but also social and economic.
Fractures of the head and femoral neck (medial, intra-capsular), pertrochanteric (lateral, extracapsular) are inclu-ded in this group and also trochanteric fractures are included by some authors. 
Key words: proximal femoral fracture – fracture in geriatric patients – osteosynthesis.



Jozef SABOL1, Ji?í LÁTAL2, Peter ŠIMKO2, Juraj GALOVI?1, Peter MALINOVSKÝ1

Principles of arthroscopic stabilisation of the shoulder

(Z 1Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, pracovisko Fakultná nemocnica s poliklinikou akad. L. Dérera v Bratislave a z 2Katedry úrazovej chirurgie Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave, prednosta kliniky a vedúci katedry 
prof. MUDr. Peter Šimko, CSc.)
SÚHRN
Artroskopická rekonštrukcia glenohumerovej instability sa v ostatnom desaťročí stala bežnejšou. Ak ju porovnáme s otvo-renou rekonštrukciou, ktorá je ešte stále dobrým štandardom v liečbe ramennej instability, artroskopické metódy umožňujú zdokonalenie diagnózy mnohých vnútrokĺbových nálezov. Uvádzame princíp artroskopickej rekonštrukcie pri splnení optimálnych podmienok. Diskutujeme o operačných metódach a implantátoch a analyzujeme ich použitie za definovaných okolností. Zvláštny dôraz sa kladie na dostatočný kapsulárny posun alebo zriasenie.
Artroskopické postupy sú stále technicky náročné a vyžadujú také zručnosti, ktoré sú potrebné pri riešení najrôznejších problémov. Na druhej strane artroskopické metódy pri rekonštrukcii ramena pacientom pomáhajú tým, že sa snažia vyhnúť morbidite po otvorenej operácii. Chirurg však musí byť pripravený čeliť rôznym situáciám popri čírej Bankartovej lézii, zvlášť takým, ktoré zahŕňajú kapsulárnu laxitu, lézie rotátorové-ho intervalu a lézie SLAP (lézie horného labra spredu dozadu). Ak uvážime všetky nové technické možnosti artroskopickej rekonštrukcie ramena vrátane metód kapsulárneho posunu, dnes je už väčšina prípadov prednej instability ramena vhodná na artroskopickú rekonštrukciu. Sú potrebné ďalšie štúdie, ktoré dokážu validitu artroskopickej stabilizácie.
Kľúčové slová: instabilita ramena – glenohumerová instabilita – artroskopia.
SUMMARY
Arthroscopic reconstruction of of gleno-humeral instability became more ordinary during the last ten years. If we compare it with the open reconstruction, which is still a good standard method in the shoulder instability treatment, arthroscopic methods give better options in the intra-articular diagnostics. In this article, we present the principles of arthroscopic reconstruction with an accomplishment of the optional conditions. 
We discuss some surgical methods and implants, analyse their usage in the certain conditions.
Special emphasis are placed on the sufficient capsular shift and frill. 
Arthroscopic surgeries are still technically difficult and require manual skills which is essential in solving many miscellaneous problems. On the other side, arthroscopic reconstruction methods help the patient thereby, bringing down the morbidity rate.
The surgeon must be ready to face many different situations, from along the pure Bankart lesion, especially those which present with the capsular laxity, rotatory interval lesion and a SLAP (Superior labrum antero-posterior) lesion. Considering all the recent technical possibilities of the arthroscopic shoulder reconstruction, including methods of treatment of the capsular shift, nowdays the most cases of anterior shoulder instability are suitable for the arthroscopic reconstruction. More further studies are required to proof the validity of arthroscopic stabilisation. 
Key words: shoulder instability – gleno-humeral instability – arthroscopy

Daniel KNAPP, Juraj GALOVI?

Pre-hospital care of polyt rauma patient

(Z Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, pracovisko Fakultná nemocnica s poliklinikou akad. L. Dérera v Bratislave, prednosta prof. MUDr. Peter Šimko, CSc.)
SÚHRN
Polytrauma a liečba polytraumatizovaného pacienta v dnešnej dobe naberá na význame, a to nielen v medicíne, ale aj v celej spoloč-nosti. S rozvojom dopravy, športových aktivít, ako aj oddychových činností sa polytrauma zúčastňuje na popredných miestach morta-lity pacientov vo veku od 1 – 45 rokov. Dôležitú úlohu v manaž-mente liečby polytraumy zohráva systém prednemocničnej starostlivosti a jeho úzka nadväznosť a prechod na nemocničný systém. Hlavnou úlohou celého manažmentu polytraumy je zabrá-niť rozvoju šoku a tým predísť možným neskorším život ohrozujú-cim komplikáciám (SIRS, MODS, MOF, ARDS).
Podmienkou zvládnutia takej náročnej úlohy je mať v teréne ako aj v nemocniciach dobre vycvičené tímy lekárov, záchranárov, stredného zdravotníckeho personálu. Na druhej strane je úlohou celej spoločnosti vytvoriť vhodné podmienky, v ktorých sa dá zvládnuť liečba polytraumatizovaného pacienta s najnovšími vedeckými poznatkami.
Kľúčové slová: polytrauma – šok – mechanizmus úrazu – prednemocničná starostlivosť. 
SUMMARY
Polytrauma and the treatment of the patient with multiple trauma is encouraging much attention nowdays, not only in the healthcare, but it is the matter of the whole society. With the extent of traffic, sports or recreational activities, polytrauma is participating in one of the leading causes of mortality in the age of 1-45 years. 
Pre-hospital care is playing important role in polytrauma management and its continuity to the in-hospital treatment. 
The main role in the polytrauma management is to prevent the shock developement and subsequently the developement of the life threatening complications (SIRS, MODS, MOF, ARDS). The basis of encompassment such as demanding responsibilities is to have a well trained teams of medical doctors, paramedics and the rest of the medical staff in the terrain as well as in the hospitals. 
On the other side it is the role of the whole society to create appropriate conditions in which the polytrama patient can be managed according to the recent medical knowledge. 
Key words: polytrauma – shock – mechanism of injury – pre-hospital care 

Michal BOŽÍK1, Jiří LÁTAL2, Július BAKA1, Peter ŠIMKO2

Fractures of the dens axis

( Z 1Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, pracovisko Fakultná nemocnica s poliklinikou akad. L. Dérera v Bratislave, a z 2Katedry úrazovej chirurgie Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave, prednosta kliniky a vedúci katedry prof. MUDr. Peter Šimko, CSc.)
SÚHRN
Zlomeniny zuba čapovca predstavujú 7 – 15 % zlomenín krčnej chrbtice v dospelom veku. V mladšom veku vznikajú v dôsledku vysokoenergetických úrazov, ako sú dopravné nehody a pády z výšky. Súčasťou týchto úrazov sú častokrát pridružené poranenia krčnej chrbtice a iných orgánových systémov. Vo vyššom veku je príčinou ich vzniku spravidla nízkoenergetický úraz, ako je pád na zem. Neurologická symptomatológia je zriedkavá.
Zlomeniny zuba čapovca rozdeľujeme podľa všeobecne používanej klasifikácie Andersona a d´Alonza na 3 základné typy. V diagnostike sa využíva rtg. vyšetrenie v laterálnej a OMV projekcii, CT umožňuje zlomeninu presne klasifikovať. Prvý a tretí typ zlomenín zuba čapovca sa považuje za prevažne stabilný a v liečbe oboch dominuje konzervatívny postup. Kontroverznou ostáva liečba II. typu. V rámci jeho konzervatívnej liečby prichádza do úvahy len Halo-fixácia. Najčastejšou komplikáciou konzervatívnej liečby je pseudoartróza s incidenciou 10 – 40 percent. Zdá sa, že vyššia pravdepodobnosť vzniku pseudoartrózy pri konzervatívnej liečbe je vo vyššom veku. V rámci operačnej liečby prichádza do úvahy priama kompresívna osteosyntéza zuba čapovca alebo niektorá z metód dorzálnej atlanto-axiálnej fúzie. Ich výhodou je vysoké percento úspešnosti konsolidá-cie zlomeniny pri nízkom počte komplikácií.
V závere autori prezentujú svoje skúsenosti s liečbou zlomenín zuba čapovca, ktoré sa zhodujú s publikovanými literárnymi údajmi.
Kľúčové slová: zlomenina – zub čapovca – dens axis – horná krčná chrbtica.
SUMMARY
Fractures of the dens axis are presenting in 7-15 percent of the cervical spine fractures in adult population. In younger age they come in connection with the high energy injuries such as RTA (Road Traffic Accidents) or falls from the heighs. These injuries are often associated with other cervical spine trauma and trauma to other organ systems. 
Major cause of this type of injury in older aged patients is low energy trauma such as fall on the ground. Associated neurological symptoms are rare. Fractures of the dens axis are devided into the three basic types by the widely used classification of Anderson and d´Alonso. 
First choice of diagnostics is the X-Ray in lateral and OMV view, CT scan allowes to classify the type of fracture correctly.
First and the third type of the dens axis fractures are considered as mainly stable and both are managed by the conservative treatment. Method of treatment of the type II. fractures stays controvesial. Halo-fixation is considered to be only modality of conservative treatment. The most related complication of the conservative treatment is pseudoarthrosis with the incidence of 10-40 percent. It seems, that the greater probability of the pseudoarthrosis formation comes along with the conservative treatment in the older age. 
Within the surgical treatment, we consider direct compressive osteosynthesis of the dens axis, or one of the posterior atlanto-axial fusion methods. 
Key words: fracture – dens axis – upper cervical spine

Vladimír POPELKA1, Alexander POPRAC2

Modern outlook at the treatment of proximal humeral fractures

(Z 1Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, pracovisko Fakultná nemocnica s poliklinikou akad. L. Dérera v Bratislave, prednosta prof. MUDr. Peter Šimko CSc., a z 2Traumatologického oddelenia Fakultnej nemocnice v Nitre, 
primár MUDr. Peter Orban
SÚHRN
Východisko: Viacfragmentové dislokované zlomeniny proximálneho humeru dospelých patria k problematickým zlomeninám v traumatológii. Základom úspechu ošetrenia je anatomická rekonštrukcia kosti so spoľahlivou retenciou úlomkov vhodným osteosyntetickým materiálom a následná intenzívna rehabilitácia. Cieľom tejto práce bolo vypracovanie takej koncepcie liečby zlomenín proximálneho humeru u dospelých, ktorý by zohľadňoval nielen najvhodnejší osteosyntetický materiál.
Súbor a metódy: Prospektívna štúdia analyzuje 99 pacientov (33 mužov a 66 žien) s priemerným vekom 62 rokov (19 – 92), ktorí boli operovaní za 4,5 roka (od januára r. 2000 do júna 2004). Všetci pacienti boli rozdelení podľa AO klasifikácie a veku (do 60 a po 60 rokoch). Jedenásť pacientov (6 mužov, 5 žien) malo zlomeninu A1, 10 pacientov (2 muži, 8 žien) zlomeninu A2,3 a 21 pacientov (7 mužov, 14 žien) malo zlomeninu B1,2. Počet pacientov, ktorí mali zlomeninu B3, bolo 7 (4 muži, 3 ženy), 27 pacientov (7 mužov, 20 žien) malo zlomeninu C1,2 a 23 pacientov (7 mužov a 16 žien) zlomeninu C3b. Pacienti boli rozdelení podľa použitého osteosyntetického materiálu do skupín a po operácii rehabilitovali podľa programu. 
Výsledky a závery: Na základe analýzy výsledkov sme prišli k týmto záverom: 1. Pre ošetrenie A1-zlomenín je vhodná otvorená repozícia a osteosyntéza skrutkami alebo Ki-drôtmi a cerklážou. 2. V ošetrení zlomenín A2,3 a B1,2 je rovnocennou metódou perkutánna osteosyntéza a otvorená stabilizácia fragmetov. 3. Štandardná metóda pre B3-zlomeniny je otvorená repozícia a dlahová osteosyntéza. 4. Metódou voľby v ošetrení C1,2 zlomenín je perkutánna osteosyntéza. 5. Pri zlomeninách C3 u mladých pacientov odporúčame použiť otvorenú repozíciu a osteosyntézu a u starých pacientov primárnu hemiartro-plastiku.
Kľúčové slová: perkutánna repozícia a osteosyntéza – otvorená repozícia a osteosyntéza – hemiartroplastika.
SUMMARY
Background: Multiple fragment dislocated fractures of the proximal humerus of adults are considered to the problematic fractures in trauma surgery. The key treatment is a very accurate anatomic reconstruction of the bone, the retention of fragments should be done with the reliable osteosynthetic material and followed by intensive propter rehabilitation. The current value of this article is the concept of proximal humerus fractures treatment of adults, which includes the osteosynthetic material of best quality.
Patients and methods: This prospective study analyse results of 99 patients (33 male and 66 female), average age 62 years (19-92), who underwent surgery during the period of 4,5 years (january 2000-june 2004). All these patients were divided into the groups by AO classification and age (to 60 years, above 60 years of age). Eleven patients (6 male, 5 female) had fracture A1, 10 patients (2 male, 8 female) had fracture A2,3, and 21 patients (7 male, 14 female) had fracture B1,2. The number of patients who had a B3 fracture was 7 (4 male, 3 female), 27 patients (7 male, 20 female) had fracture C1,2 and 23 patients (7 male,16 female) had fracture C3. There was different osteosynthetic material used in each group. All the patients underwent rehabilitation programe. They all were invited for an examination after 1/2 year and after 3 years. They all have been evaluated by the Constant-Murley score. 
Results and conclusions: 1. For the treatment of the A1 fractures, the open reduction and osteosynthesis with the screws or the K-wires in combination with the tension band wiring. 2. In the surgical treatment of A2,3 and B1,2 fractures are percutaneous osteosynthesis and open reduction with stable fixation equal methods. 3. The standard treatment procedure for B3 fractures is open reduction and application of the splint. 4. The best choice of treatment of the C1,2 fractures is percutaneous osteosynthesis. 5. Fractures classified as C3 in younger adults should be treated by very gentle open reconstruction of the fragments with the following osteosynthesis, older adults should be treated by the primary haemiarthroplasty.
Key words: percutaneous reduction and osteosynthesis – open reduction and osteosynthesis – hemiarthroplasty.

Partneri